Prichádzame do La Paly na Hviezdoslavovom námestí, útulnej taliansky zameranej trattorie. Patrí medzi menšie prevádzky v rámci Medusy, no generálna manažérka Miška Obadalová pracovala v minulosti aj v Centrálnej Klubovni. Je zvyknutá mať vyladené procesy. V kuchyni má La Palu pod palcom taliansky chef Emanuele Fortini.
Miška je kreatívna duša – je vyštudovaná zlatníčka. Počas školy však pomáhala v kaviarni u rodičov a zaľúbila sa do gastro biznisu. Aby toho nemala málo, externe popri prvej škole začala študovať na hotelovej akadémii. Cítila, že jej budúcnosť je v službách.
„Mne to zlatníctvo šlo, ale nebolo to to, čo by som chcela robiť. Chýbala mi komunikácia s ľuďmi. Zlatník je zatvorený v dielni a je tam sám. Chýbal mi priamy styk so zákazníkmi. Ja potrebujem byť v pohybe a obklopená ľuďmi – mojím tímom, hosťami.“
Hýbať sa Miška musí nielen v práci, ale aj v súkromí. Hovorí, že neobsedí. Posilňuje, kajakuje, boxuje. „Štyrikrát týždenne musím mať nejakú aktivitu. Stojí za to si aj privstať kvôli tréningu, celý deň mám potom omnoho viac energie,“ vysvetľuje.
Pýtame sa, či ju niekedy lákalo varenie. Vraj sa iba učí od kolegov kuchárov, najlepšie sa vždy cítila v servise. Ale jesť ju baví – najviac mamina sviečková. Pochopiteľne 🙂
Mamina Miške nielen s radosťou navarí ale sa jej občas postará aj o psíka – čivavu Joeyho. „Nie je to pes, ktorého zoberieš behať. Rád len tak čumí do blba. Občas bojujeme o miesto na Tuli vaku – sadneš si tam, odbehneš si po vodu, on sa tam zatiaľ vyškriabe a keď prídeš naspäť, tak sa tvári, že tam bol už dávno. Je to pánko,“ hovorí so smiechom.
V tomto momente nás preruší jedna z čašníčok: „Prepáčte, že vás ruším, ale Miška – môžeš ísť do kuchyne? Lebo tam horí.“
„Akože horí?“
„Horí. Tam,“ ukáže smerom ku kuchyni.
„Dajte mi chvíľku, prosím,“ ospravedlní sa Miška a ide okamžite riešiť vzniknutú situáciu.
O dve minúty je späť, vysmiata akoby sa nič nestalo. Vraj to bola len drobnosť a kolegovia z technického oddelenia už opravujú príčinu. A o chvíľku naozaj začnú po reštaurácii kmitať medusácki údržbári.
Energická manažérka prejde úplne plynulo naspäť do našej konverzácie. Rozprávame sa o atmosfére v podniku. Hovorí, že v kancelárii by robiť nemohla – pochvaľuje si dobré vzťahy v tíme. Rovnako, ako šéfkuchár, aj ona hovorí, že sa medzi kolegami cíti ako v rodinnom kruhu. „Viem, kto má kedy narodeniny, kedy bol u babky na obed, kedy komu očkovali psa… To sa mi veľmi páči,“ popisuje.
Pýtame sa, čo považuje na svojej práci za najťažšie. „To, čo je na mojej práci najkrajšie, je aj najťažšie – manažovať ľudí. Keď nám kuchár nepríde do práce, reštaurácia nemôže fungovať. Hosť nemôže pocítiť, keď niekto z tímu ochorie a zostane doma. S týmto sa vysporiadať a vždy to vyriešiť je výzva.“
Popisuje nám, ako rieši takýto akútny nedostatok ľudí. Hovorí, že vďaka veľkosti Medusa Group sa môže obrátiť na niekoho z inej prevádzky a dohodnúť si záskok. „Navzájom si požičiavame kolegov s Mercadom – oni majú silnú sezónu v zime a my v lete. Takto si dosť pomáhame.“
Hovorí, že sa snaží byť priateľskou líderkou. Keď treba, vie dupnúť, ale nechce sa nad kolegov vyvyšovať. Chce byť súčasťou tímu a nebojí sa práce – keď treba, pomôže. Potvrdzuje to aj fakt, že keď sme prišli do La Paly, práve roznášala taniere s jedlom.
Keď spomína na svoje začiatky v Meduse, hovorí o Centrálnej Klubovni. Bola to pre ňu manažérska vysoká škola – obrovská prevádzka, množstvo personálu a kopec hostí. Hovorí, že by to nemenila za nič na svete: „Keď napríklad v Centrále ohlásia bombu alebo požiar, všetci nakupujúci sa nahrnú do Klubovne – ako keby ich to malo ochrániť pred výbuchom. Aj vďaka týmto skúsenostiam ma dnes máločo zaskočí.“
2024 MEDUSA. ALL RIGHTS RESERVED /